Toto je článok sjednoduchým odkazom, ktorý vo mne už nejakú dobu drieme a o ktorý by som sa ráds vami podelil. Odkazom, že napriek tomu, ako veľmi je moderné riešiť životnéotázky podľa istých pravidiel, náš osud je veľmi ovplyvnený tým, kto sme, čosme. Že nie sme pánmi svojich dní, aj keď by sme radi boli. Že tak isto, ako jeprirodzené, že v desiatich rokoch máme večne odrené kolená, baví nás hraťfutbal alebo skákať gumu, tak je prirodzené v šestnástich sa po prvý krát vážnezamilovať a tak isto je prirodzené časom založiť veľkú rodinu, mať veľadeťúreniec, a veselo v dome. A že ignorovanie týchto pravidiel "hry"vás môže stáť veľa, napríklad, všetko to, kvôli čomu ste pravidlá porušili. Aže toto je náš osud, ktorý treba s istou dávkou pokory prijať, aj keď si radi navrávameopak.
Dovoľte, aby somrozpovedal príbeh, ktorý spôsobil, že som toto zamyslenie vôbec napísal. Poznámjeden párik, teda najme jeho mužskú polovicu. Sú to zaujímaví ľudia...
Ak sa dá nejakýmspôsobom merať plnosť života, tak oni ho žili naplno. Milovali, keď sa okolonich niečo deje. Keď neboli po krk v práci, cestovali po svete. Malé oceánskesúostrovia, vrcholky zasnežených hôr, primitívni ľudia na miestach, kde sazastavil čas. A potom, samozrejme, priatelia. Hromady ľudí ich stále niekdevolali, pozývali a boli potešení, keď neodmietli. Bol to párik na pohľadanie.Podarilo sa im skĺbiť vzájomnú lásku snáď so všetkým čo je možné od životaočakávať, čim sa stali vzorom pre mnohých.
Jedného večera sastretli, uťahaní po celodennej drine. Zasadli si k stolu, rátajú. Deti. Teraz?O rok? Nikdy? Malé dieťa - to chce skoro rok tehotenstva a potom niekoľko rokovsi pýta väčšinu z dňa - vraví ona. Malé dieťa - to je 10% pokles IQ pre ženu a5% pre muža. Vedci tak vravia. To z toho neustáleho "ako robí koník?"- vraví on. Malé dieťa - budem musieť na dlhú dobu prerušiť prácu. Kým savrátim, svet bude hore nohami.. Bojím... Bojím sa, že už sa do toho nikdynedostanem - vraví ona. Malé dieťa - to je nanič - vraví on. Ona sa nechápavopozerá. Z väčšiny jedináčikov vyrastajú zúbožení ľudia. Chýbajú im súrodenci.Niektoré sociálne znalosti si osvoja až v puberte, niektoré dokonca nikdy.Psychológovia odporúčajú mať deti aspoň tri. - vysvetľuje on. Ona chvíľunevraví nič. Rozmýšľa, o koľko jej klesne IQ, ak si on presadí tri deti. Možnonám s výchovou pomôžu naši rodičia - hľadá riešenie z prekérnej situácie on.Keď budú staršie, môžu so mnou chodiť do nemocnice. Je tam detský kútik akostvorený pre ne - pridáva sa ona. Myslíš, že ich tvoji rodičia postrážia na dvatýždne, kým by sme šli na výlet do Nepálu, ktorý plánujeme? - spriada plány on.Ona na neho pozrie okom matky. Typický mužský, odstaviť deti a fŕŕŕ do sveta.Potom sa však zasníva aj ona. Nepál... Moja mama má rada deti, a pre ne by toboli určite pekné prázdniny dodá nakoniec. Hovorí to však už len preto, abynemuseli nahlas vysloviť verdikt, ktorý začal klíčiť v ich hlavách. Keď saľuďom nepáčia ich životy, založia rodinu v nádeji, že v nej uvidia splnenésvoje vlastné túžby. Oni podobné problémy nemajú. Ich životy sa im páčia, akésú. Ostanú bezdetní.
Teraz im ťahá naštyridsať, cítia sa starí, nevyužití a unudení. A tiež podvedení, napriek tomu,že nevedia ukázať na vinníka, ktorý ich podviedol. Prestali s cestovaním,namiesto toho sa radšej hádajú. Priatelia ostali vyvalení, keď sa prvý krátpohádali na verejnosti. Nikto nechápal, čo sa to so zázračným párom deje.Spočiatku okolie bavilo sledovať na ich hádky, ľudia sú už takí. Keď sa alehádky opakovali, začali sa ich strániť. Čím viacej boli sami, tým viac sahádali. A tak sa stalo, že dnes už niekam idú len zriedka. Chuť cestovať sa tiežvytratila niekedy vtedy, keď začali hádky. Nie je žiadna pasia túlať sa svetoma zostavovať si zbierku miest, kde všade sa dá pohádať. Pre hádky je najlepšiesúkromie domova, kde človek presne vie, ktorými dverami tresnúť, aby mohol zasďalší deň stráviť celkom sám. Hádajú sa kvôli maličkostiam. Hádajú sa kvôlivynášaniu smetí, kvôli tomu, kto ako postupuje pri praní, hádajú sa o stravovacíchnávykoch a najhoršie zo všetkého sú hádky, keď sa hádajú o tom, prečo savlastne hádajú. Kde sa stala chyba?
V tejto situáciimi, po dlhšej dobe, čo sme sa nevideli, zrazu mi klope na dvere. Vraj, nech sním idem na pivo. Mam akurát kopec roboty, tak mu vysvetľujem že zábavkystredného veku môžu počkať. Tvári sa že je to otázka života a smrti, taknakoniec privolím. Navyše, vyzerá znivočene a utrápene, čo u osoby, na ktorúsom vždy pozeral ako na svoj o niekoľko rokov starší vzor, nebývalo zvykom. Poprvom pive sa rozhovorí a popíše mi svoj život za posledných niekoľko rokov.Som šokovaný. Iba matne sa rozpamätávam na útržkovité informácie o tom, že tomedzi nimi škrípe a že už nie sú, čo bývali. Nemal som potuchy, že je to takévážne. Chce sa mi plakať, som šokovaný a nahnevaný na seba, že zanedbávamstarých priateľov. Nakoniec preváži zdravý rozum a namiesto plakania nadrozliatym mliekom rozmýšľame, prečo sa mlieko vylialo.
On mirekapituluje detaily o ich vzťahu a spoločne prichádzame k nečakaným záverom.Vo veku okolo tridsiatky ich jednoducho prestalo baviť žiť životom akým žilidovtedy. Cestovanie stratilo nádych exotiky, ktorý malo dovtedy. Ľudia, ktoríich k sebe pozývali, ich začali nudiť. Na spoločenské akcie chodili viac zozvyku, radosť z toho, že zase uvidia priateľov sa zmenila na povinnosť -ozaj tam musíme isť, miláčik? Kariéra a honobenie majetku. Všetkozosmutnelo, záľuby sa vytratili, pretiekli im cez prsty, zrazu zostali samidvaja, mrzutí unavení starci. Síce ešte nie sú starí, ale na tom nezáleží. Zachvíľku budú. Hádať sa začali vlastne z nedostatku inej činnosti, ktorá byich napĺňala. Hádky nie sú príčinou, sú iba dôsledkom zle spravených rozhodnutí.Keby chceli, vedeli by sa nehádať. Vedeli by byt obľúbení, vedeli by si ešte zchuti pocestovať.. Ale načo. Už nechcú. Nemajú záujem. Záujem by mali o niečo iné.Niečo, čomu obaja povedali nie.
Kde sa stalachyba? Rozhodnutie ponechám vám. Deti. Čo to znamená? Malé, milé, mrňavé.Usmrkané, pokakané, hlúpe. Prijemné večery v kruhu rodinky. Vianoce, keď človeknie je sám. Náklad hlúpych otázok malých detí, ktoré budete musieť zodpovedať. Vidieťsvoje potomstvo dospievať. Špinavé plienky. Umrnčaní sopliaci. Problémy v škole.Malý človek, ktorý si musí prejsť všetkým tým, čím ste si prešli vy, aby sa zneho stalo to, čím akurát ste. Môžte ale na malých deťoch vidieť negatív koľkolen chcete, nedajte sa svojimi, ľahko pominuteľnými záľubami, a strachom zpovinností zmanipulovať tak, aby ste sa pripravili o ten pocit, keď sa namiestodo domu plného vašich umierajúcich zážitkov vraciate do domu, v ktorom na vás čakácelá rozjarená, hašteriaca sa banda malých deťúreniec, ktoré s rozžiarenými očkamitúžobne čakajú na svojho rodiča. Bol by som rád, keby sa dal skrze blog preniesťaspoň zlomok z toho otrasenia, ktoré prišlo na mňa v okamihu, keď som pochopil,čo zruinovalo život môjmu známemu (prepáčte všetci zvedavci, ale kvôlizachovaniu diskrétnosti ho nebudem menovať), to otrasné pochopenie, že to iste čosa stalo jemu sa skoro bez výhrady stane každému, kto si zvolí podobnú cestu. Apotom, keď som medzi svojimi známymi našiel viacerých bezdetných (aj keď väčšinoužijúcich bez partnera) a všimol si, že trpia podobnými príznakmi, a akurát to lepšiemaskujú, bolo moje otrasenie úplné. Nenechajte si zobrať pravo vychovať svoje potomstvo. Vychovajte toľkodetí, koľko môžte, Zem sa preplní tak či onak, radšej ju plňte vy, ako iní, ktorínemôžu svojim deťom dopriať poriadnu výchovu. Neukončujte svoj život predčasnev tridsiatke. Nenechajte sa za živa pochovať v tridsať päťke. Siahnite po šanci, ktorej sa chopili generácie vašich predkov, napriek tomu, že na to nemali ani z polovice také dobré možnosti ako vy. Žite naplno!
